kc news Časopis

„Z pieskoviska do kráľovstva“ („Etiketa kráľovstva“)
Pridané dňa: 
16.09.2013
Autor: 
Miro Tóth

Cirkev má fungovať ako Božie kráľovstvo. Pán Ježiš prehlasoval, že sa priblížilo kráľovstvo Božie. Už vo vzorovej modlitbe, ktorú učil učeníkov sa modliť je známa deklarácia kráľovstva – nech príde tvoje kráľovstvo. Jeho prvá kázeň bola – čiňte pokánie, lebo sa priblížilo kráľovstvo nebeské. Keď sme teda povolaní ku kráľovstvu, potrebujeme sa zmeniť, aby sme mohli slúžiť v kráľovstve. Poznáme ako to funguje na pieskovisku. Deti majú tendenciu sa biť o hrabličky a lopatky. Boh však chce, aby sme mali v ruke niečo iné ako hrabličky, o ktoré sa budeme biť; chce aby sme mali meče, s ktorými budeme nebezpeční pre nepriateľské kráľovstvo, kráľovstvo tmy. Náš boj predsa nie je proti telu a krvi, ale proti duchovným mocnostiam temnosti. Ak však máme svoje ruky plné pieskoviskových nástrojov, kvôli ktorým sa hašteríme medzi sebou, vtedy nemôžeme mať svoje ruky plné zbraní, s ktorými sme nebezpeční pre nepriateľa. Ako cirkev by sme mali byť Božím nástrojom a Božou mocnou armádou pre Jeho boj, pre Jeho zápas a pre Jeho prebudenie v kráľovstve, pretože to je to, k čomu nás Boh volá. Chce nás pripraviť pre kráľovstvo a nie pieskovisko. Chce aby sme zahodili žabo-myšie vojny a pripravili sa na to, že nám chce dať do rúk zbrane, aby sme boli nebezpeční pre nepriateľa.
Boh nás v procese kráľovskej výchovy mení, aby sme mali mentalitu Kráľovstva. Pozrieme sa teraz na 3 veci:

Prvá: HORKÁ ZÁVISŤ. (čítaj Jakub 3, 13 – 18)
Definície tohto druhu „pieskoviskového náradia“ a jeho používania sú:
1. Horká závisť – neschopnosť radovať sa z úspechov druhých. Nedokážeš sa radovať z toho, ako Boh požehnáva tvojho suseda. Neprináša ti radosť, keď Božie požehnanie prší na niekoho iného, inú rodinu, inú cirkev, iní spoločenstvo, ale prináša ti to trpkú závisť.
2. Nezdravá súťaživosť – postoj, keď si motivovaný tým, že chceš stále vyzerať lepšie ako niekto druhý; porovnávaš sa s niekým iným. Ideš síce dopredu, ale stále sa pozeráš dozadu, či ťa niekto nepredbehol; sleduješ, či vyzeráš lepšie ako ten druhý.
3. Nezacelená, zneistená identita – znamená, že táto súťaživosť a orientácia na výkon vychádza z toho, že vo vnútri nevieš kto si. Nemáš tú istotu: „ja viem kto som v Božích očiach, je mi jedno čo si ľudia myslia, pre mňa je podstatné, aby som dobehol do cieľa.“
Ježiš to ukázal na svojom príklade, keď k nemu učeníci prišli so slovami, že Ján Krstiteľ krstí viac ľudí ako on. A Ježiš s tým nemal problém. Keď vieš, čo je tvoja identita a aké je tvoje poslanie, tak vtedy súťaživosť nehrá žiadnu rolu. Nemáš chorobnú závisť ani súťaživosť vtedy, keď poznáš svoju identitu a poslanie. Vtedy ti nevadí, keď si Boh používa aj niekoho iného; nevadí ti tráva na druhej strane, ktorá vyzerá zelenšie.
Do zoznamu hriechov (napr. Gal 5, 21) patrí aj závisť. Závisť nepatrí do Božieho kráľovstva. Ak chceme mať mentalitu Božieho kráľovstva, tak toto je jedna z vecí, ktorej sa musíme zriecť, musíme zanechať sebeckú ambíciu, súťaživosť, trpkú závisť. Ak máme charakter Božej lásky v sebe (1.Kor 13), tak závisť nemôže mať miesto v našom živote, pretože láska nezávidí.
Viac o závisti môžeš čítať v Genesis 29, kde je príbeh Jakoba a jeho štyroch žien, ktoré si závideli a zápasili medzi sebou v tom, ktorá mu porodí viac synov a tým získa priazeň a lásku svojho manžela.
Keď ti Boh chce dať niečo veľké, musíš najskôr zahodiť pieskoviskové náradie – svár, žiarlivosť, závisť – aby ťa Boh mohol dať na trón, aby mohol robiť niečo veľké v tvojom živote. Boh nás chce zbaviť všetkých vecí, ktoré nás držia od myslenia Božieho kráľovstva, aby sme mohli byť použiteľní v Jeho rukách pre kráľovstvo. (čítaj Fil 2, 1-4)

Druhá vecou, resp. vlastnosť, ktorú v nás Boh mení v procese kráľovskej výchovy je: FALOŠNÁ POKORA.
Existuje skutočná pokora pred Bohom, ktorú od nás Boh vyžaduje. Skutočná, autentická pokora je, keď vidíš Božiu veľkosť a povieš si „Bože, je to o tebe“. Falošná pokora však je zbožná maska, hrané náboženstvo a je prekážkou v tom, aby ťa Boh mohol použiť.
Pokora je myslieť si o sebe to, čo si o tebe myslí Boh.
Pýcha je myslieť si o sebe viac, než si o tebe myslí Boh.
Falošná pokora, menejcennosť je myslieť si o sebe menej, než si o tebe myslí Boh.

Uvedieme si dva príklady z Písma.
Prvým bol príbeh Saula, ktorý môžeme čítať v 1.Sml 9-15.
Saul bol Bohom vybratý na to, aby bol prvým kráľom v národe. Jeho tragédiou však bolo, že vo svojom vnútri nebol dostatočne zrelý, alebo môžeme povedať dostatočne veľký na to, aby mohol splniť túto úlohu. Toto sa môže stať aj v cirkvi: Boh nám dá nejakú úlohu, zodpovednosť, no my zrazu zistíme, že na to nie sme pripravení. Dokonca sa za to môžeš modliť a prosiť o to, ale keď ti to Boh dá, ty na to nie si pripravený.
V Saulovom živote viackrát narážame na túto vlastnosť falošnej pokory, resp. na menejcennosť. Keď sa Saul pozrel na Boží plán s jeho životom, prvé čo z neho vyplávalo bola menejcennosť. Prorok Samuel mu oznámil úžasnú správu, že Boh si ho vybral, aby bol kráľom a jeho odpoveď bola: ja nie som hodný! Ja som ten najmenší v našej rodine, naša rodina je najmenšia v našom príbuzenstve a naše príbuzenstvo je najmenšie v našom pokolení a naše pokolenie je najmenšie v celom národe! Znelo to veľmi zbožne: ..nie som hodný, som len malý chrobáčik.. Tragédia Saula bola v tom, že Boh ho chcel použiť na niečo veľké, ale LEN VEĽKÍ ĽUDIA MÔŽU ROBIŤ VEĽKÉ VECI. Ak si malý chrobáčik, môžeš urobiť len veci, ktoré dokáže malý chrobáčik. Ale ak Boh chce dať na teba veľký náklad a ty si len malý chrobáčik, tak ťa to zabije. Saul bol malý chrobáčik, na ktorého Boh musel dať veľký náklad. Saul povedal Samuelovi túto „zbožnú odpoveď“, Samuel však odpovedal, že už je pripravená veľká oslava, na ktorej bude korunovácia. Avšak Saul, ktorý mal byť ustanovený ako Boží muž pre národ a veľký kráľ sa v momente svojej korunovácie skrýval medzi batožinou. Neskôr prichádza jeho prvý veľký boj a hneď zlyháva, pretože je neposlušný Božiemu slovu. Vtedy Samuel prichádza k nemu a hovorí: v tento deň Boh odtrhol kráľovstvo od teba, pretože si bol neposlušný a robil si to, čo si chcel ty a nie to, čo chcel Boh. Saul, namiesto toho, aby sa pokoril, povedal: poď so mnou a aspoň pred ľuďmi mi preukáž úctu, nech aspoň pred ľuďmi vyzerám dobre. (1.Sml 15)
Saul nebol pripravený vstúpiť do veľkej role a byť kráľom, pretože bol malý vo svojich očiach (1. Sml 15,17). Saul o sebe zmýšľal ako o malom, nepoužiteľnom človeku, videl len svoje zlyhania a stále sa s niekým porovnával. Paradox je to, že v očiach ľudí a v Božích očiach nebol malý a Boh ho chcel použiť.
Ako sa vidíš ty vo svojich očiach? Keď sa pozrieš na Boží plán s tvojim životom, čo vidíš? Vidíš niekoho, kto je malý, alebo niekoho, kto je vzácny, predivný v Božích očiach? (Žalm 139)

Bod, v ktorom sa všetko zvrátilo je známy príbeh o Goliášovi. Tento príbeh však nemal byť o Dávidovi a Goliášovi, ale o Saulovi a Goliášovi. Bola to Saulova zodpovednosť viesť svoje vojsko do boja a skoliť obra. Saul bol kráľ, Saul bol o hlavu vyšší, Saul mal výzbroj, mal tréning, mal zbrojnoša, bola to jeho pozícia..ale on 40 dní nechal „kydať“ na seba, na svoje vojsko a na svojho Boha. Pretože bol malý vo svojich očiach. Triasol sa pred Goliášom a nebol pripravený ísť do tejto výzvy. A zrazu prichádza Dávid, mladý chlapec. Keď Dávid porazí obra, ľudia spievajú na jeho slávu a Saul sa s tým nevie zmieriť a niekoľko krát sa pokúša Dávida zabiť. V 1.Sml 17,58 sa Saul pýta: „Mladý muž, kto je tvoj otec? Dávid odpovedal: Som syn tvojho služobníka Izaja Betlehemského.“ Keď Dávid prichádza pred kráľa, dostáva otázku, čí syn si ty? Saul sám seba považoval za toho, ktorý je najmenší, z najmenšej rodiny, z najmenšieho rodu... Dávid však vedel, kto je jeho otec a vedel, kde je jeho identita, vedel odkiaľ pochádza jeho smelosť a v odvážnej pokore sa dokázal pozrieť Goliášovi do očí a povedať – ty ideš proti mne s mečom, ale ja idem proti tebe v pomazaní.
Dávid vedel, kým je, odkiaľ pochádza a poznal svoju identitu, Saul však mal iba svoju falošnú pokoru. Božie slovo hovorí, že máme žiť hodne svojho povolania; náš život má byť priamo úmerný Božiemu povolaniu. Ži podľa toho, ako ťa Boh vidí.

Druhý príbeh je o Jánovi Krstiteľovi, ktorý nám ukazuje iný, opačný príklad. (Ján 1, Ján 3)
Ján Krstiteľ bol akoby uvádzač Mesiáša. Bol stredobodom náboženského diania v krajine. Zrazu však prichádza Ježiš, Ján ho pokrstí a v podstate ho uvoľňuje do služby. Prvé, čo sa stane je, že Jánov učeník Andrej prechádza k Ježišovi a Ján tak stráca jedného zo svojich kľúčových spolupracovníkov. Táto tendencia pokračuje, niektorí jeho spolupracovníci sú pobúrení, Ján však vyznáva: „Ja som hlas volajúci na púšti: Pripravte cestu Pánovi.“ Jánova sila vychádzala z toho, že vedel, kto je. Vedel, že nie je len náhrada za niekoho iného. MUSÍŠ VEDIEŤ, KTO SI A MUSÍŠ VEDIEŤ, KTO NIE SI! Ján vedel, že nie je dočasný mini-mesiáš, kým príde ten skutočný, on nehral rolu niekoho iného. BUDEŠ LEN VEĽMI ZLÁ NÁHRADA NIEKOHO INÉHO. Ján hovorí: „Človek si nič nemôže vziať sám, ak mu to nebolo dané z neba.“ (Ján 3,27) Len to vieš žiť, tak vieš slúžiť a v takom pomazaní vieš chodiť, aké si prijal od Otca z neba. LEN TO MÁŠ, ČO SI PRIJAL Z NEBA. Ján povedal: „On musí rásť a ja sa musím umenšovať.“ (Ján 3,30) Nepovedal to však z komplexu menejcennosti – ja som nikto a on je všetko. Nie! Ján vedel, kto je, poznal svoju identitu aj svoje miesto. Ján bol veľký! Jánova pokora bola skutočná. Ježiš o ňom povedal, že je najväčší z prorokov a že je najväčší zo všetkých ľudí, čo sa narodili zo ženy. (Lukáš 7,28; Matúš 11,11) Ak takýto veľký Ján vedel, že sa má umenšovať, aby Boh mohol rásť, pretože poznal svoje miesto; ukazuje nám to, že len veľkí ľudia môžu konať veľké veci. Ján vedel kto je, ale zároveň vedel v pokore vidieť Ježiša a dať mu priestor vo svojom živote.
(čítaj Prísl 22,29; Prísl 22,4; Prísl 27,21)
Zakývaj falošnej pokore. Ak nám má dať Boh veľké veci, tak toto je niečo, čo musíme poslať preč. Ty nie si malý, ty si veľký. Boh sa na teba pozerá ako na človeka, ktorý je veľký v jeho očiach.

A nakoniec tretia vec: KULTÚRA ÚCTY.
Úcta je niečo, čo na rozdiel od predchádzajúcich dvoch vecí – horká závisť a falošná pokora – do Božieho kráľovstva prirodzene patrí. Táto kázeň sa z veľkej miery dotýkala postojov k vodcom. Hovoril o tom, že pastori sú často bez úcty. Ježiš všade činil zázraky, hlásal evanjelium a nasledovali ho tisíce, no keď prišiel do mesta, kde vyrastal a bol doma, odmietli ho a nemohol tam urobiť žiaden významný zázrak. Zdá sa, akoby takýto postoj bez úcty zamkol dvere k zázrakom. Správali sa k nemu rodinkársky, familiárne a tento postoj zamkol dvere zázrakom, nedokázali prijať jeho nadprirodzenú službu.

My budujeme model služby, ktorý je rodinný, oslovujeme sa menom, tykáme si a sme priatelia; ak medzi nami však chýba úcta, tak to uzamyká požehnanie. Jedno z prikázaní hovorí: cti si otca a matku, aby si dlho žil. Pavol hovorí, že práve toto prikázanie uvoľňuje požehnanie, lebo toto je prvé prikázanie so zasľúbením. Je to prikázanie o úcte, ktoré má v sebe sľub; akoby bolo kľúčom, ktorý odomyká požehnanie. Ak teda platí kultúra úcty vo fyzickej rodine, určite to platí aj v duchovnej rodine. Ak je v cirkvi kultúra úcty, uvoľňuje to pre cirkev požehnanie.
Je rozdiel medzi rešpektom a úctou. Rešpekt si ako človek musíš zaslúžiť. Ale úcta je niečo iné. Úctu ti niekto preukáže, nie je zaslúžená, je darovaná. Úcta by mala byť v Božom kráľovstve základnou charakteristikou vzťahov.
(Čítaj Rim 12, 10, 1.Kor 12, 26; Ž133)

Z kontextu celého Písma vidíme, že tam, kde správne funguje vodcovstvo v cirkvi, tam to uvoľňuje Božie požehnanie. Boh túži po tom, aby cez Jeho služobníkov, cez vodcov, ktorých on dáva pre cirkev bolo požehnanie uvoľňované pre celú službu. Pretože vodcovia sú Božím darom. V Ef 4,11 je zoznam 5 služobností/darov, ktoré Boh dáva pre budovanie cirkvi: „A on ustanovil jedných za apoštolov, iných zasa za prorokov a iných za ohlasovateľov evanjelia, iných ustanovil za pastierov a učiteľov..“ Tento verš začína slovami ON DAL. To znamená, že Boh ich dáva a sú to dary. Ako narábame s darmi? Keď nám dá niekto dar, ktorý je z lásky, tak si ho vážime a narábame s ním s úctou. Takto by sme mali narábať aj s Božími služobníkmi, ktorých Boh dáva pre cirkev. V Ef 4,8 sa píše, že Ježiš vystúpil a rozdal dary (apoštoli, proroci, evanjelisti, pastieri a učitelia). Boh sa pozerá na služobníkov v cirkvi ako na špeciálne dary, ktoré rozhádzal v tele Kristovom tak, aby cez ne boli požehnaní ďalší.
V Gal 4, 19 Pavol odkrýva svoje srdce voči cirkvi, ktorá sa odklonila od správneho smeru a hovorí o nich ako o svojich deťoch, ktoré rodí v bolestiach. Duchovná služba je o tom, že si ako otec alebo matka, ktorí prinášajú na duchovnú scénu deti. Duchovná služba nie je nejaký manažment, je to duchovné rodičovstvo. Ak si povolaný do duchovnej služby, si povolaný do duchovného rodičovstva. To je naša ultimátna zodpovednosť, prinášať k Bohu duchovné deti a starať sa o ne. To sa týka každého z nás. Ľudia, ktorých privádzaš k Bohu a o ktorých sa duchovne staráš, pre tých si duchovným otcom alebo matkou. Mám pre teba otázku: Už si niekoho duchovne porodil?

Princíp vodcovstva, o ktorom Písmo hovorí bol výrazne znetvorený. Vidíme to v histórii, kde vodcovia boli nástrojmi manipulácie a zneužívania. Model vodcovstva, ktorý vidíme v Písme je rodinný, blízky, prístupný, ale zároveň úctivý.
(Čítaj 2.Sml 23, 13 a ďalej – ľudia, ktorí boli okolo Dávida sa pri ňom stali veľkými ľuďmi, hrdinami)
V Písme čítame, že ako Boží služobníci raz dostaneme korunu alebo veniec slávy u Pána za službu, ktorú robíme pred Pánom. Ak slúžiš Bohu a budeš verný až do konca, tak ti raz Boh dá Jeho odmenu na tvoju hlavu. V Zjavení čítame, že služobníci, ktorí dostali veniec urobili jedno zvláštne gesto: padli pred Baránkom, svoje vence zhadzovali z hláv a dávali ich pred Ježiša. Tú úctu, ktorú ako služobníci dostali, zložili a dali ju pred Pána.
Kultúra úcty má byť v Božom kráľovstve niečo úplne normálne! Do cirkvi nepatrí rozdelenie, neúcta, ohováranie, podkopávanie autorít a podobné veci, ktoré úplne potierajú kultúru úcty. My chceme mať kultúru úcty, ktorá bude uvoľňovať požehnanie pre Božie kráľovstvo.
(Čítaj aj Žid 13, 7; Žid 13, 17; Rim 16, 3-4)

Tam, kde je kultúra úcty, tam kde je dvíhanie rúk vodcom, tam kde je uvoľňované Božie požehnanie, tam kde duchovní rodičia dostávajú česť, tam je radosť slúžiť. Ak toto budeme robiť, aj v našich životoch bude uvoľňované duchovné rodičovstvo. Ak vieš byť duchovné dieťa, budeš vedieť byť aj duchovný rodič.
Veríme, že máme vytvoriť kultúru Božieho kráľovstva, v ktorom je úcta normálna. Preto ďakujeme za tvoju službu, ceníme si tvoju námahu, tvoje modlitby a tvoj príhovor, tvoje duchovné boje a tvoje prerážanie. Ak si služobník, ceníme si tvoje vodcovstvo a to, že dávaš aj vtedy, keď máš pocit, že nič nemáš. Boh to vidí, je to zaznamenané a tvoja práca prinesie ovocie. Hovoríme do tvojho života „nevzdaj sa a neprestaň“. Si dôležitý v Božích očiach a tvoja služba je cenná v Jeho očiach. Za celé naše Kresťanské centrum hovoríme – ceníme si ťa, stojíme o tvoju službu a stojíme o to, aby si dal to svoje najlepšie pre Kráľa a kráľovstvo. Žehnáme vám a prehlasujeme požehnanie nad vami.