kc news Časopis

Keď sa sen o slobode stane realitou...
Pridané dňa: 
06.02.2012
Autor: 
Miro Tóth

Exodus bol fenomén. Dva milióny otrokov si otriasa putá, ktoré držali ich, ich rodičov, starých rodičov, prastarých rodičov - a vôbec predošlé generácie po štyri storočia. Boli v područí otrokára - egyptského faraóna - ktorý bol v tom období svetových dejín mužom číslo jedna na planéte. Egypt bol najrozvinutejšou a najmocnejšou kultúrou s najsilnejšou armádou na zemi. Tyrania narastala. Najskôr to bolo len obmedzenie pohybu na región Góšen, potom nasledovali nútené práce a nakoniec prišla genocída, masové vyvražďovanie všetkých novonarodených chlapcov. Duchovná klíma pohanských multibohov, ktorá bola nasiaknutá hlbokým okultizmom, k tej tme poriadne pridávala. Na chrbtoch švihali údery bičov. Od svitu do mrku sa celé rodiny skláňali pod revom faraónových pohoničov. Bol to legálny terorizmus. Vládla smrť a tma, a vládla už pridlho. 

Isteže, všetci snívali o slobode. Ráno si povzdychli, kedy to už skončí. Cez deň na svoje reťaze nadávali. Po večeroch si potichu spievali svoj slobodný folklór. A v noci sa budili na utopické predstavy o vlastnej zemi, o slobodnom nadýchnutí sa bez egyptskej tyranie. Sloboda bola tajným snom každého zotročeného žida. Ale nebola ničím viac. Bola iba snom, snom, ktorému nik i tak naozaj neveril. Veď veriť mu by bolo nebezpečné. Veriť v slobodu v prostredí neslobody by vyvolalo vnútorný konflikt medzi každodennou realitou a túžbou pestovanou v srdci. A už vôbec nemôže byť reč o spoločnom sne pre všetkých. Kto by priniesol sen dvom miliónom otrokov? Kto vie nadchnúť celú generáciu nevoľníkov a presvedčiť ich o radikálnom, hoci aj absolútne absurdnom exode? Nie, radšej nebudú snívať. Alebo keď aj, tak tajne, potichu a po tme. 

V jednej chalúpke sa však snívalo. Odvážne. Nahlas. Riskantne. Vzduch tam bol iný. Ich sen bol živený vierou v zasľúbenie raz dané praotcom. Hlas v srdci im hovoril, že takto to nesmie pretrvávať a že ich deti si nezaslúžia okovy. Amram a Jochabed už mali dve deti, syna a dcéru. Nemohli uveriť tomu, že by ich malé, bezbranné deti mali prežiť zbytok svojho života v tyranii cudziny. A teraz, keď sa bruško Jochabed znova zaokrúhľovalo, niekde vnútri vedeli, že sa niečo musí zmeniť. Príkaz bol jasný: každý narodený chlapec hodený do najväčšej rieky sveta, Nílu, vystavený napospas prúdu vody a vodným dravcom. Ale Amram a Jochabed boli bojovníci! Neviem, koľko sa modlili a koľko nocí preplakali. Ale jedna vec im bola jasná: ich mimino nepatrí do Nílu! "S vierou ukrývali rodičia Mojžiša tri mesiace po jeho narodení, lebo videli, že dieťa je pôvabné, a nebáli sa kráľovho rozkazu", tak to neskôr okomentoval autor listu Židom (Žid 11,23). Oni nebudú len snívať. Viera im nedovolí iba sniť. Postavia sa realite do očí a odkážu jej, že keďže ich viera sa nezmení a oni sa nezmenia, musí sa zmeniť ona - realita! Vrch musí padnúť a hodiť sa do mora, lebo oni zostanú stáť. Skôr pôjde do vody egyptské vojsko (čo sa mimochodom ich nepriamym pričinením paradoxne stalo) ako ich chlapec. Nie, ten zmení svet! Oni ho porodia, odovzdajú Bohu a uvidia, čo On s ním dokáže. 

Zbytok príbehu je dnes už históriou. Mojžiš naozaj nezomrel. Keď mal osemdesiat, mal v ruke palicu, s ktorou nahnal hrôzu egyptskému mocnárovi, i keď ten mal v ruke žezlo. Dva milióny otrokov vzpriamilo hlavu a vycúvali z Egypta. Egyptskí bohovia dostali jednu ranu za druhou. Desať rán Mojžišovou palicou všivavým okultným modlám Egypta. Peklo sa otriaslo. More ustúpilo. Doslovne, nie obrazne! Vojsko Egypta odniesla tá najväčšia tsunami, akú si vieme predstaviť. A otroci už nemuseli o slobode len spievať, museli sa ju naučiť žiť. Najväčšia škoda je, že Amram a Jochabed to s najväčšou pravdepodobnosťou na vlastné oči nevideli. Ale bez ich odvahy v malej bezvýznamnej chalúpke by to neprišlo. 

Dnes ťa chcem vyzvať. Hľadá sa nový Amram a nová Jochabed. Potrebujeme malých, bezvýznamných, možno bezmenných velikánov, ktorí postavia na nohy generáciu slobodných a postavia sa vierou vrchu. Povedia vrchu aj celému peklu, že oni neustúpia, a že musí ustúpiť ono. Nie arogantne a nie zúfalo, ale s vierou. Lebo naše deti nepatria Nílu a nezaslúžia si Egypt...