kc news Časopis

Kauza cirkev, časť 1
Pridané dňa: 
16.04.2013
Autor: 
Miro Tóth

V posledných mesiacoch sa virtuálny priestor sociálnych sietí hemží náletmi smerovanými na naše hlavy. Sú to rôznorodé formulácie rôznych nevyhnutne neprepojených ľudí, ktorí podľa všetko mali negatívnu skúsenosť s organizovanou cirkvou, v tomto prípade s Apoštolskou cirkvou, do ktorej na Slovensku patrí aj naša služba. Ich prehlásenia nešetria kritkou, oplývajú pátosom starozákonných prorokov a majú zreteľné čierno-biele videnie. Čitateľ má pri ich čítaní dojem, že naozaj musí byť pravdou, že Apoštolská cirkev - a v konečnom dôsledku denominácie, obzvlášť tie patriace k mainstreamovému evanjelikálnemu či letnično-charizmatickému kresťanstvu - sú jednoznačne bludom a sektárstvom, s ktorým podľa Biblie nemáme mať nič spoločné. Náš spôsob prežívania viery a spoločenstva označujú rôznymi kvetnatými prívlastkami - farizejské, apostatické, démonické, autoritatívne, a im podobnými. Niektoré kritické hlášky sú orientované celoplošne na súčasný evanjelikalizmus, najmä na americké megazbory a kresťanských vplyvných lídrov, ktorým sa vyčíta všetko od vlažnej viery až po odpadnutie od evanjelia. Keďže mnohé z týchto tvrdení pochádzajú z virtuálnych pier a fyzických pier mojich známych, priateľov, ktorých pokladám za svojich duchovných súrodencov, a ktorým som mnohé roky osobne na ich duchovnej ceste pomáhal, pokladám za svoju povinnosť sa k danej veci vyjadriť. Napokon, v prostredí našej služby (Kresťanské centrum Nitra - Nové Zámky - Šala - Zlaté Moravce) ich mená a názory nie sú neznáme.

Musím povedať, že sa ma tieto tvrdé slová ostro dotýkajú. Ich terčom je nedokonalé spoločenstvo, v ktorom som vyrastal 40 rokov a v ktorom takmer 20 rokov Pánovi slúžim. Je mojou duchovnou rodinou, kde som vyrástol a zázemím, kde som dostal priestor pre rast. Z malých, skromných začiatkov povstalo hnutie, ktoré chytá aj dnes novú vlnu a je jedným z Božích nástrojov v našom národe. Samozrejme, Apoštolská cirkev nie je dokonalá - ako nie sú žiadne iné z kritizovaných cirkví či populárnych megazborov. Veľkým otvorením očí raz pre kritizujúcich bude, že ani oni nie sú dokonalí. (Ale toto prekvapenie im prenechajme na neskôr…). V našej cirkvi registrujeme expanziu, ale s ňou aj únavu. Boh dáva rast, ale ten často aj bolí. Zakladáme nové zbory, ale často zápasime s elementárnymi prekážkami. Máme rôznorodé štýly vedenia, rôzne príchute v uctievaní a rôzne dôrazy vo vyučovaní. Ale v jednom sme na tej istej lodi: máme vášeň pre Ježiša, milujeme jeho Slovo, milujeme stratených a chceme zažiť prebudenie. To je tlkot nášho srdca - od veľkého zboru v Košiciach po malý zbor v Senici, od starého zboru v Galante po nový zbor v Brezne, od rómskeho zboru v Sabinove po slovensko-maďarský zbor v Nesvadoch. Božie kráľovstvo na Slovensku je podstatne väčšie ako Apoštolská cirkev. Denominačné nálepky sa buď odlepia v nebi, alebo zhoria v pekle - myslím, že tak to povedal John Wesley. Väčšina slovenských "ácečkárov" má zdravú "rodinnú príslušnosť" - chápeme svoje cirkevné zázemie ako miesto pre networking v kráľovstve, pre rozvoj misie a evanjelizácie a pre bezúhonné, zúčtovateľné vzťahy v službe. Vo všeobecnosti máme ruky príliš plné práce nato, aby sme sa oháňali denominačou nadradenosťou či cirkevným patriotizmom. Som ácečkár od detstva - tam som sa obrátil, tam slúžim, kážem, tam mám duchovné dedičstvo a tam snívam veľké sny - ale som ním pragmaticky, bez toho, aby som súdil či umenšoval ostatné časti Kristovho tela.

Aj preto ma bolí, že títo moji priatelia, "synovia hromu", si na seba vzali úlohu novodobých Martinov Lutherov pribíjajúcich svoje vášnivé tézy na virtuálne chrámy 21. storočia. Cítim z nich samospravodlivosť, odsúdenie, nadradenosť, povýšeneckosť - to všetko v úprimnej spiritualite až vyhranene mučeníckej. Inými slovami, oni nemôžu zato, že práve im Boh zjavil, že všetci sme mimo, len oni objavili to pravé orechové. Áno, Písmo hovorí, že "súd začína od Božieho domu", ale pozor, kto súdi. Ten, kto súdi je Boh a nie my. Som veľmi opatrný v tom, aby som vyriekol nad niekým súd. Tí, čo vinia zo sektárstva tzv. organizovanú cirkev, majú často tendenciu do jamy skutočného sektárstva padnúť sami. Sektárstvo je duchovné elitárstvo v zmysle "my sme tí praví", ktoré sa vyhranene oddeľuje od bratov. Často od týchto súrodencov počuť vyznania, akí sú dnes slobodní od cirkvi a náboženstva, neuvedomujúc si, že sa stali otrokmi vlastnej slobody. Zabudli na príslovečné ívierko vo vlastnom oku, a možno aj brvno… Je ľahké dnes s veľkými rečami o slobode a čistote odísť, ale rád si s nimi dám po dvadsiatich rokoch služby, spoločenstva a evanjelizácie kávu, aby som uvidel, ako to bude s ich rétorikou vtedy. Už ťažšie sa totiž kritizuje dielo, za ktoré budú sami o desaťročia zodpovední - ak teda vytrvajú.

(pokračovanie v ďalšej časti)